.ďalšíchdvadsaťdeväťajniečodní

Prešlo ďalších dvadsaťdeväťajniečodní, sneh sa roztopil, slnko nabralo na svetle aj teple. Posunuli sme sa ďalej [v čase]. To je isté! Kamsi, ešte nevieme presne kam, bližšie k niečomu, ďalej od niečoho. Neurčitosť, za ktorú skryješ všetko a to ti zaručí tvoju pravdu. Je to však podstatné? Je dôležitejšia pravda alebo pocit [viera], že sme sa posunuli tam, kam sme chceli, že kráčame smerom, ktorý sme si sami zvolili, alebo kráčame smerom, ktorým sme sa nechali strhnúť? Pozerám cez okno na slnečný deň aj na vtáka práve krížujucého oblohu. Len tak, tu a teraz, kde je práve jeho miesto. Na ihrisku pod ním pobehuje zo dvadsať detí a naháňajú jeden druhého. To im nateraz stačí. Čoskoro niektorí z nich už “povedia” kam a ostatní ich [možno] budú následovať tam. A ty? Čo spravíš za najbližších dvadsaťdeväťajniečodní?

Naspäť na novinky