.občasník
Stláčam pred sebou klávesy a text sa potichu objavuje na obrazovke… Perom si píšem poznámky do zošita, lebo tak to mám rád, lebo takto to môžem byť trochu viac ja. Zavoláš mi, zodvihnem mobil a ihneď počujem tvoj hlas. Pošleš mi link a vidím, čo som ešte nevidel, k tomu mi hodinky prezradia dnešný počet krokov, aj to že vonku prší, ak by som zabudol, ako sa pozerá z okna, aj ako vonia vzduch po daždi. Všetci sme zvládli obdobie s rúškom, a všetko sa zdá byť vporiadku, a ešte lepšie online. Svet sa spomalil, takmer “zastavil”, a my sme zrýchlili… lebo možno práve teraz je šanca “naskočiť”? Prázdniny aké už nikdy v živote nedostaneš si venoval/a seriálom a budovaniu svojej online existencie s ospravedlnením “treba len vydržať”… niektorí z nás bojovali za nás, za naše životy, niektorí fotografovali prázdne mestá… ale čo tie “prázdne duše” hľadajúce šťastie v miliónoch svietiacich pixelov, ako ihlu v kope sena, čo si počnú, keď niekto vypne prúd? Zastavia sa?
…a tak sa hrabem v starých fotografiách a snažím sa zachrániť tento skutočný pocit aspoň pre vlastné deti.
