.občasník - CO/šípkový čaj/dvetisícdvadsaťjeden
Šípkový čaj, áno, rástol tam pri ceste. Netrhal som ho, bol pri ceste… otestoval som si svoju čiernu skrinku, jej/moje farebné možnosti a schopnosti a šiel ďalej svojou cestou, za ďalším obrazom a potom do tepla. Vyvolať, porovnať, spraviť závery a ísť opäť trochu ďalej, pridať ďalší dielik/obrázok do tejto skladačky, do života. Sadnúť si za písmenka a spraviť z nich slová, vety, súvisly text, aj ten ktorý pojednáva o camere obscure, lebo to je teraz moja náplň.
A nakonci mám v ruke stále “len” fotografiu, ktorá niečo zobrazuje a pre mňa je dôležité “čo” a nie “ako” alebo “čím”, rovnako ako text, ktorý píšem, pri ktorom sú dôležité slová, nie písaci stroj, notebook, alebo rukopis… ale svieža myseľ!
Skicár máš vo svojích rukách, čisté strany v ňom, a čo na nich zostane, rozhodneš ty. Rozhodneš, čo z toho všetkého si necháš pre seba a čo podáš ďalej, aj komu, kedy, kde a ako. Môj skicár je tento priestor. A píšem aj “vidím” tu a teraz.
Dvetisícdvadsaťjeden píšu jej ruky.
