.občasník - po.city film fest
Ostať sedieť v sedadle, nemo pozerať na ubiehajúce titulky a ešte stále spracovávať, čo som vlastne videl, ešte aj dlho po tom… Rozmýšľať, uvažovať, možno ani nie tak o tom, ako to tvorca myslel, skôr o tom, o čom je ten život. Mať možnosť rozhovoru po filme, aj pred filmom, rozmýšľať nad životom, nad tým, čo vidíš, čo žiješ, tu z očí do očí. Som rád, že som sa aj vďaka fotoaparátu zmestil do “päťdesiatky vyvolených”, a že sa Nina, Rišo, Maroš a ostatní rozhodli spraviť tento festival hoci len pre pár ľudí, že som si mohol užiť kvalitný film na veľkom plátne a nemusel doma sťahovať x-tú sériu najnovšieho seriálu, ktorý určite musím vidieť. Nemusím… Som rád, že nemusím, a že stále ešte máme kino a kvalitný artový film! Určite sa nepamätám, aký prvý film som videl v telke, už vôbec nie aký prvý som si stiahol do compu a seriál… ale presne sa pamätám na prvý film, ktorý som videl vo filmovom klube, kde ho určite uviedol Igor Slivenský a zvyšok už je život! La Dolce Vita!
