.občasník - privilégium
„Čoskoro budeš v práci znova. Tak pamätaj, že aj keď prídu ťažké chvíle na trati, je privilégium, že teraz šliapeš do pedálov.“ Toto je voľný preklad poslednej vety sprievodcu, ako si užiť výlet na bicykli. V iných miestach (rovnakého sprievodcu) je čítateľ opakovane nabádaný na „app-ku“ na to, či ono - čo má byť (v dnešnej dobe) samozrejmé, asi viac, ako samotný výlet na bicykli, keďže ten je privilégiom.
V ústrety krásnej budúcnosti sa rútime do dobrovoľného zotročovania, kde sme uverili, že dosiahnutie istých materiálnych statkov, aj statusov (nielen vo virtuálnom svete), nám zaručí šťastný život. A vec, tak samozrejmá, ako sloboda rozhodnúť sa či chcem ísť na výlet na bicykli, či chem ísť na výlet, či chcem vôbec konať podľa toho, ako a čo cítim, to sa stáva privilégiom, ktorého sa dobrovoľne vzdávame. Uverili sme, že dnes každý všetko môže, stačí len chcieť a hlavne neuhnúť z cesty, a tým, čo vydržia sa to musí raz podariť. ... (dosať si akékoľvek vybrané slovo, aké Ťa napadá). Najprv pravá, potom ľavá a krok rovno do blata, pekne po kolena. Do toho pekného blata, kde sa pomaličky zabáraš, až Ti ostane trčať len hlava, ešte raz si všetko predstaviť a koniec… S klapkami na očiach sa ženieme zhmotniť predstavu nášho šťastného života, aj za cenu jeho samého. Uverili sme tomu, že ak človek niečo nedosiahne, je to len preto, že sa málo snažil. Uverili sme tomu, že privilégium nie je ten šialene drahý byt v dobrej štvrti, ale náš čas, kedy by sme sa mohli (a mali) rozhodovať o tom, ako ho chceme na tejto planéte vlastne prežiť. S urputnou snahou najmä o svoj šťastný život sme ochotní uveriť aj tomu, že nejako sa vyrieši aj klimatická kríza, aj iné celospoločenské záležitosti, ktoré nás ešte len čakajú, a ktoré by nás teraz len zdržiavali. Lebo teraz, teraz je dôležité neprestať, nepoľaviť, usilovať o svoj vysnívaný život. Všetko ostatné je len privilégium.
